Slobodná krajina

Pozitivizmus v spoločenských vedách

Už ako žiak som rád diskutoval so svojimi špolužiami a učiteľmi. Keďže sme mnohí vychodili gymnázium so zameraním na matematiku a prírodné vedy, a zároveň sme sa zaujímali o spoločnosť, politiku a iné zaujímavé témy, mali sme možnosť porovnať si cesty k hľadaniu pravdy a spôsoby poznávania v týchto dvoch rozličných okruhoch vied. Pravda je dôležitá, pravda je poznanie a pravda všetko premáha - Veritas Omnia Vincit.

Existujú vedné disciplíny, ktoré nevyžadujú takú mieru diskusie ako iné. To je samozrejme v poriadku, každá veda má svoj metodologický aparát, kategórie a predmet skúmania a preto je prirodzené, že z metodologického hľadiska každá takáto veda je jedinečná, čo sa prejavuje aj v miere a druhu diskusie.

Do druhej skupiny patria disciplíny, ktoré sa bez diskusie neobídu, sú to spoločenské vedy.
Metodológia pozitivizmu je teda obmedzená vo svojej podstate iba na úzky okruh problémov.
Je na každého osobom uvážení, či pozitivizmus príjme alebo nie, či príjme niečo, je použiteľné aj v druhej skupine vied z filozofie, ktorá je vlastná vedám, prírodným alebo vedám exaktnejšieho charakteru.

Prejav takéhoto metodologického pozitivzmu ma občas zarazí. Problém samozrejme vôbec netkvie vo filozofii pozitivizmu, tá má svoje opodstatneie a rozhodne je v mnohých adekvátnych situáciach použiteľná.

Problém je v tom, ... akoby sme nepoznali nič iné. Len jeden smer a aj v tom tápali a využívali ho tam, kde to nie je na mieste. Ak by sa ľudia nepozerali von z okien, nikdy by nepochopili, že veci sa dajú robiť aj inak. V pokoji a správne.

Problém tkvie aj prístupe ľudí. Niekto, kto je presvedčený dôkazmi pozitivizmu o správnosti svojich tvrdení a verí vo svoju absolútnu pravdu sa môže rovnako mýliť. Nemyslím si, že empirické pozorovania môžu v mnohých veciach poskytnúť adekvátne poznatky pre vysveltenie resp. posúdenie správnosti daných teórií, myšlienok, či názorov. V prírodných vedách možno, v spoločenských rozhodne nie experimentálnycm spôsobom.

Morálka a etika nás viaže k tomu, čo nás robí ľuďmi. Nemôžeme si dať na bok skupinu populácie a robiť na nej experimenty. Nemôžeme jednoducho tvrdiť, že niečo platí ak to nevyskúšame. Každý by mal mať právo vyjadriť sa k veciam tak ako chce, no nikto by mu nemal vyčítať to ako myslí. Keďže sme všetci jedineční a odlišní, neznamená to, že sme jeden superiórny druhému. Ak výsledky našej práce, šikovnosti, usilovnosti a odhodlanosti prinášajú prospech a sú inšpiratívne alebo ak sa zvykneme mýliť alebo potknúť, každý by mal mať možnosť zachovať si svoju tvár. Superiórnosť je v tejto veci neopodstatnená. Moja mama často vravievala, že všetci smerujeme do jednej rieky. Aequat omnes cinis; impares nascimur, pares morimur (Popol všetko zrovná, nerovní sa rodíme, rovní umierame (Seneca)).

Domnievam sa, že čloevek by si nemal dávať za cieľ zmeniť ľudí okolo seba. Vidím to na svojich spolužiakoch, mám taký dar, že si dokážem všimnúť to, ako človek v istých veciach premýšľa, ako hľadá riešenia problémov a to ma obohacuje. Preto by bolo veľkou chybou, síliť to, čo viem ja a nevie druhý a síliť to, čo neviem ja a druhý vie. Je to nelogické, neekonomické, neetické a nesebakritické. Takáto "superiórnosť" sa skrýva za dôkazmi úporným tvrdením, doktrináciou a manipuláciou. V skutočnosti však platí Horáciov výrok: "Vis consilii expers mole ruit sua" - Sila bez rozumu sa vlastnou váhou rúti.

Nikto však nikdy nezmení spôsoby nášho myslenia. Človek sa jednoducho musí naučiť prijať druhých takých akí sú. Nikdy takto ľudia nenájdu svoje šťastie a Jeffersonov ideál hľadania šťastia sa nikdy nenaplní. Aj keď skoré libertariánske hnutie sa zdá odtrhnuté od našich zemepisných šírok a politickej filozofie, myšlienka práva hľadať vlastné šťastie je nadčasová pre nás všetkých, aby sme mohli byť spokojní, šťastní a slobodne sa rozvíjať. "Vita quam sit brevis, simul cogita" - Mysli na to, aký je život krátky (Plautus).

Neviem, či vôbec smiem niektoré veci vôbec spájať s pozitivizmom a či by som nemal niektoré veci skôr prisúdiť špecifickým skupinám ľuďí. Pointou bolo poukázať na to, že nikdy nebudú všetky ľudské talenty odkryté, ak budú v spoločnosti existovať také regulačné mechanizmy, ktoré budú tieto talenty potláčať. Postoje, konformiznus, skostnatelosť neochota diskutovať a podobné neduhy ťahajú smerom dole celé generácie. Pozrime sa preto von z okien a priznajme, že sa máme ešte čo učiť. Začať ... každý začne od seba, možno by sa potom tákáto kolektivistická filozofia prispôsobovania sa systému rozplynula v pluralizme názorov. Až potom by sme sa divili a nesmiali by sme sa nikdy cez slzy, koľko šikovnosti a umu sa skrýva v ľuďoch tejto krajiny.

posted by František @ 5:04 AM