Pár slov k solipcizmu a jeho potvrdeniu v subjektivistickej filozofii
Po dlhšom odmlčaní som sa rozhodol opäť napísať.Pri premýšľaní nad samotnou podstatou problému ako kategórie vyjadrujúcej ístú nespokojnosť, som prišiel na veľmi pozoruhodný fakt. Verím, že mi všetci odpustia takúto subjektivistickú, lepšie povedané subjektívnu, definíciu problému, aj keď pre účely tejto debaty je postačujúca.
Zaujímavým mi pripadá spojenie medzi Berkleyho solipcizmom a myšlienkou, že problémy majú len takú váhu, akú im pripisujeme. Aj keď sa Berkley vzdal solipcizmu, povedzme, v jeho najradikálnejšej forme, domnievam sa, že tento opis v tomto konkrétnom prípade ("jáství"- ako sa uvádza v mnohých českých prekladoch Jungových kníh) je empiricky samopotvrdujúci.
Pravdepodobne neuspokojím zástancov objektivizmu, aj keď to nebolo mojím cieľom.
Keďže som do značnej miery zástancom empirizmu, považujem za dostatočný dôkaz to, čo spraví mnoho ľudí pri pasívnej interakcii voči problému ako takému. Nemyslím tým na utrpenie alebo pretrpenie istej životnej situácie, myslím na ležérne, no nie apatické, ignorovanie problému vo svojej mysli, resp. odvrátenie pozornosti od problému.
Účinky problému vo vnútorom reflektovaní jeho nepriamych dôsledkov do pocitov a duševných pochodov individua sa mi zdajú takýmto spôsobom regulované.
Teraz je už jasné, ako to súvisí so solipcizmom. Takýto "spirituálny" solipcizmus je sám o sebe archetypom, ktorý môže pôsobiť uvedeným smerom. Samozrejme, určite sa tak nesprávajú všetci ľudia, ale to nevyvracia - čo sa životnej filozofie jednotlivca týka - jeho existenciu, existenciu tohto spôsobu prekonávania ťarchy problémov.
Prisúdenie minimálnej vážnosti bežným problémom bežného života je teda samopotvrdzujúcim argumentom Berkleyho solpcizmu na úrovni mysle jednotlivca. Keďže opačný smer tejto úvahy by mohol pripomínať Anselmov dôkaz boha (náš dôkaz problému), rovnako dochádzame k dôkazu neexistencie problému (niečo, čomu prikladáme minimálnu váhu predsa nemôže byť problém).
Každý jednotlivec má teda k dispozíci vlastné ohodnotenie dôležitosti daného problému, môže byť teda subjektívne autonómny, aj keď nie izolovaný alebo sa takým javí byť. Jednotlivec, vo svojom vnútri, takto sám určuje čo je problém a čo problém nie je, teda je jasné, že solipcizmus má v takejto subjetivistickej filozofii reálnych myšlienok a ideí, zároveň a predovšetkým, aj vo filozofii života miesto.
posted by František @ 2:27 PM
3 Comments:
feri ta co ja viem...urcite problemy su objektivne vacsie ako ine i ked im docasne prikladame mensiu vahu...
ja viem ze si upozornoval ze objektivistov asi nepresvedcis...
ale ak sa to tak vezme tak objektivizmus je opakom solipcizmu a tak nikoho ineho okrem objektivistov asi nemozes presviedcat:)
inak chapem co si tym chel povedat
Dakujem Ti Ondrej, a som rad, ze vies co som tym chcel povedat. Rovnako suhlasim s Tebou.
Som rád, že si nezanevrel na môj blog :D
F.
hehe, ale ma napadlo ze ak by ta niekto kopol do guli... asi by si to vnimal ako problem :) (sorry za ten priklad - tu lehu :)
Post a Comment
Subscribe to Post Comments [Atom]
<< Home